Život je hnutie vo vzťahu. Rozumieť vzťahu a ukončiť konflikt v tom vzťahu, to je náš celý problém. Či môže člověk žiť v mieri, nie iba vo vnútry ale tiež vonku. Pretože potom je chovanie spravodlivé a my jsme zaujatí chovaním, čo je akcia. Vzťah je život a tento vzťah je neustalý pohyb, neustála zmena.
Dúfam, že počúvaš hovoriaceho, nie iba slovne ale používaš slová ako zrkadlo pozorovania seba. Potom sa komunikácia medzi hovoriacim a tebou stane úplne odlišná, potom my sa zaberáme faktami a nie predpokladmi, názormi, či mienením, potom my sme obaja zaujatí týmto problémom ako myseľ môže byť nepodmienená, zmenená kompletne. Ako sme vraveli, toto pochopenie sa je možné len tým, že staneme sa vedomí našich vztahov. Poznať seba znamená sledovať svoje jednanie, svoje slová, ako si počínáte vo svojich každodenných vzťahoch, to je všetko. Býť si vedomý svojho chovania. Je to sledovanie sa v zrkadle vzťahu. Vo vzťahu môžem to pozorovať sám – tam sú všetky reakcie, všetko podmienenie je vystavené. Tak vo vzťahu sa člověk stane vedomý aktuálneho stavu. A ako pozoruje to, stane sa vedomý tohoto obrovského problému strachu.
Myseľ vždy požaduje, aby bola istá, bezpečná, zabezpečená ale bezpečná myseľ chátra. Psychologicky neexistuje istota. Čo je strach? Strach zahrňuje čas. Strach implikuje čas: človek má strach z niečoho – nejakej bolesti čo mal a ktorá by sa mohla stať znova. Člověk má strach z niečoho čo by mohlo sa konať zajtra, v budúcnosti; čo by malo byť atd. Alebo človek má strach z prítomnosti. Celé to zahrnuje čas. Psychologicky povedané, ak tam nie je včera, dnes a zajtra, tak tam nie je žiadny strach. Strach to je produkt myšlenky. Myšlienka produkuje strach a dává vitalitu, trvanie strachu.
A myslenie na to, čo ti dalo potešenie včera, podporuje to potešení, dá tomu trvánie. Tak myšlienka produkuje, živí nie iba strach ale tiež potešenia. Prosím sleduj to v sebe. Kde je požiadavka pre potešenie, tam musí tiež byť strach; nie je to oddelené, obe sú produkt myšlienky. Potom sa člověk spýta: je možné ukončiť myšlienku? Otázka znie trocha bláznivo, ale nie je tak. Videl si západ slnka včera, kopec bol výnimočne rozsvietený na večernom slnku a tam bola sláva, krása, ktorá dala ti veľkú radosť. Môže jeden užiť si toho tak úplne, že to príde do konca, tak že to myšlienka nenesie ďalej k zajtrajšku? A môže človek stáť pred strachom, ak tam je taká vec ako strach? Toto je možné, ak rozumieš celej štruktúre a povahe myšlienky. Tak sa člověk opýta: kto myslí? Myšlienka je odozva pamäte, zážitok, znalosti. Znalosti, zážitok, pamäť, je vždy stará a tak myšlienka je vždy stará. Preto myšlienka nemôže nikdy vidieť niečo nové. Môže myseľ sa pozerať na strach bez rušenia myšlienky? Rozumieš? Ako sme vraveli, strach je spôsobený skrze čas; čas je myšlienka. Toto nie je filozofia, nie nejaký mystický zážitok; iba sledovať to v sebe, budeš vidieť. Člověk si uvedomuje, že myšlienka musí fungovať objektívne, efektívne, logicky, zdravo. Ak ideš do kancelárie, či čokoľvek vy robíte, myšlienka musí operovať, inak vy nemôžete robiť niečo. Člověk sa spýta či tam môže byť ukončenie myšlienky v jednom smere, a cezto s pôsobením myšlienky v jej najvyššej funkcii. My jsme zaujatí či myšlienka môže byť chýbajúca, ak myseľ vidí západ slnka a celú tú krásu. Potom vidíš krásu západu slnka, nie ak je myseľ plná myšlienok, problémov, násilia. To je, ak si sledoval to, v momente videnia západu slnka chýba myšlienka. Díváš sa na toto neobyčajné svetlo na hore, to je veľká radosť a v tom momente myšlienka nemá vôbec žiadne miesto v tom. Ale nasledujúca momentová myšlienka vraví: ako úžasné to bolo, ako krásne, ja si prajem môcť namalovať to, ja si prajem napísať báseň o tom, prajem si to povedať mojím priateľom aké roztomilá vec to je. Alebo myšlienka vraví: ja by som rád videl ten západ slnka zajtra znova. Potom myšlienka začne jeho škodu. Pretože myšlienka potom vraví: zajtra budem mať to potešenie znova; a ak to nemáš je tam bolesť.
Toto je veľmi jednoduché, a pretože je to veľmi jednoduché, tak je to stratené. My všetci chceme byť hrozne chytrí, sme všetci tak dômyselní, intelektuálni, tak veľa sme čítali. Celá psychologická história ľudstva je v tvojom vnútry. Ak môžeš to čítať v sebe, rozumel si. Potom si svetlo sám pre seba, potom tam nie je žiadna autorita, potom si už vlastne volný. Tak naša otázka je: môže myšlienka prestať prekážať? Ako je to možné sa pozerať na západ slnka bez tkania myšlienky okolo toho potěšenia či bolesti? Môže sa pohladieť na tento západ slnka s takou pozornosťou, s takou kompletnou angažovanosťou v tej kráse tak, že ak si videl ten západ tak to je skončené a neprevezme myšlienka vládu ako potěšenie pre zajtra? Západ slnka bez rušenia myšlienky požaduje veľkú kázeň; nie kázeň zhody, nie kázeň potlačenia či kontroly. Slovo “disciplína” znamená “učit sa” – nepřispôsobiť sa, nepodriadiť sa – dozvedieť sa o celom procese myslenia a jeho mieste. Učí sa celý čas. Poprenie myšlienky potrebuje velké pozorovanie. A pozorovať, to tam musí byť sloboda. V tejto slobode jeden pozná pohyb myšlienky a potom učenie je aktivné.
Vidíš kvet vlastne, alebo vidíš to skrz predstavu ktorú o kvete máš? Tieto dve veci sú úplne odlišné. Ak sa pozeráš na kvetinu, farbu, bez menovania, bez odporu, bez nejakej steny medzi tebou a vecou, vidíš ako je kvetina bez slova, bez myšlenky, potom kvet má neobyčejnú farbu a krásu. Môžeš sa na kvet pozrieť a zistiť ako sa naň pozeráš. Ak si citlivý, živý, sleduješ to, potom budeš vidieť, že priestor medzi tebou a kvetom mizne a ak ten priestor mizne, vidíš vec tak zásadne, tak silno! Tak isto ak sleduješ seba bez tohoto priestoru (nie jako pozorovatel a pozorovaná vec) potom budeš vidieť, že nie je tam žiadny rozpor a preto žiadny konflikt. Pozorovanie strachu je dôležité, pretože ľudia ho zo seba buď vytesňujú alebo sa s ním stotožňujú (som týmto strachom) – neexistuje nikto okrem strachu, ktorý to pozoruje. Člověk je touto reakciou. Ak nie je roziel medzi tebou a strachom, ale iba stav tejto reakcie, dochádza k niečomu nepoznanému. Vidieť štruktúru strachu, tak vidíš tiež štruktúru a povahu potěšenia. Videnie je učenie o tom a preto myseľ nie je chytená v snahe o potešenie. Potom život má úplne iný význam. Člověk žije – nie pri hľadaní potešenia.
Čo robiť ak si všimnem západu slnka a súčasne myšlenka vstupi do toho?
Je to myšlienka, ktorá vraví čo mám robiť? Rozumieš? Vravieť čo mám robiť je výsledok myšlienky. Nerob nič! Ak robíš niečo, prinesieš konflikt do toho. Ale ak vidíš západ slnka a myšlienka príde, buď si vedomý toho. Buď vedomý západu slunka a myšlienky, ktorá vstúpí do toho. Potom objavíš ak si takto vedomý, bez nejakej túžby potlačit myšlienku, bojom proti rušeniu myšlienky, ak nerobíš niečo z tých vecí, potom myšlienka sa ukludní. Pretože to je myšlenka, ktorá si vraví čo mám robiť. To je jeden z trikov myšlienky. Nepadni do pasce, ale pozoruj celú strukturu toho ako to prebieha.
Jiddu Krishnamurti