Svet je moje ja: ja som svet. V prvom rade je tým mienené svet spoločnosti, psychologický svet. Svet nieje iný než som ja. Svet a ja sme jedno. Sme neoddeliteľní. To je skutočná meditácia. Musíme to pociťovať, nielen chápať ako slovné tvrdenie. To je skutočnosť. Takže záleží na tom, ako sa na tento jav pozeráme zvnútra i zvonka a tiež na tom, ako moc je to pre nás závažné. Pozerajme sa na celý pohyb života ako na jednu jedinú vec, je v tom veľká krása a nesmierne možnosti.
Utrpenie ľudstva je nedeliteľné jedno; tak ako jedno vedomie. Celé vedomie je jedno jediné. Pocit oddelenosti je ilúzia.
Jako lidská bytost jste psychologicky celým světem. Nejste odděleni od člověka v Indii či Americe, který trpí a jenž prožívá úzkost a osamělost. Jste světem a svět je vámi. Toto je skutečnost, kterou si uvědomuje jen velmi málo lidí. Není to filozofický koncept ani idea, je to skutečné stejně jako bolest hlavy. A pokud si toto člověk hluboce uvědomí, vyvstane otázka: kam až sahá moje zodpovědnost? Ptáme se jeden druhého. Jestliže si uvědomíte, nikoliv verbálně, ale ve svém srdci, že již nejste jednotlivcem – což je pro většinu lidí obrovský šok, neboť si myslíme, že naše mysli, problémy i úzkosti jsou výhradně naše osobní – jestliže nahlédnete, jak se tato záležitost má, jaká je pak vaše zodpovědnost? Jaká je naše zodpovědnost globálně – nejenom k naší rodině, manželce a dětem – ale k celému lidstvu, protože my jsme lidstvem? Máme své iluze, své představy Boha, pojetí nebe a rituály naprosto totožné jako zbytek světa. Liší se jen názvy. Model je tentýž. Jaká je vaše reakce, pokud vnímáte, že jste lidstvem? Jaká je vaše odpověď na tuto výzvu? Jakým způsobem se s ní vyrovnáte?
Svet a ja sme jedno. Sme neoddeliteľný. Mnoho náboženstiev to hovorí, ale nečinia to vo svojich srdciach. My ľudia sme to nerobili, naše náboženstvá tomu skutočne bránili. Pretože boli navzájom oddelené, majú svoje viery, bohov, spasiteľov, organizácie.
Vačšina ľudí sa vyznačuje nejakou jedinečnou odlišnosťou. To je samozrejmé. Niekto je lepší v tom, niekto v onom. Ak však dáme toto stranou, sme v podstate všetci rovnakí. To, čo bolo teraz povedané je ale veľmi povrchné. Čo je podstatné – strach, smútok, bolesť, úzkosť, osamelosť a všetky ľudské strasti. Nesmierne sme pokročili v technike, doprave, medicíne atd, ale čoho sme dosiahli psychologicky? A psychologický problém je dôležitejší než akokoľvek iný, pretože ak nie je vyjasnený, potom všetko ostatné je nebezpečné.
Člověk může znát nebo si začít uvědomovat svůj vnitřní život. Liší se tento vnitřní pohyb od vnějšího pohybu? Liší se to, co je vně – znečištění, korupce, překrucování zákonů, podvody, pokrytectví i násilí – liší se toto v nějaké závratné míře od toho, jací jsme uvnitř? Nebo je to nepřetržitý pohyb jako příliv a odliv? Může si člověk tento pohyb uvědomovat – dívat se na něj a pozorovat jej? A může při tomto pozorování, tomto jednotném pohybu využít možnosti nějaké volby? Je v tomto pohybu vědomí založeno na výběru? Může člověk tento pohyb – který je jím samým a světem, protože svět je vámi – pozorovat, aniž by si vybíral? Toto pozorování je vědomím, které nemusíte rozvíjet a díky němuž nemusíte mít někoho, kdo vám je bude připomínat – ani knihy, ani nahrávky. Jakmile člověk pronikne do skutečnosti, že pohyb vně a pohyb uvnitř jsou v podstatě pohyby stejnými, nepotřebuje žádné připomínky. Je to tentýž pohyb, který stvořil svět, společnost, armádu, válečné loďstvo, vědce i politiky. A tento pohyb je námi. Můžeme vážně, aniž bychom sebe nějakým způsobem oklamali, velmi hluboce prozkoumat toto vědomí bez možnosti výběru a pozorovat je, aniž bychom je jakkoliv řídili? Člověk musí být extrémně pozorný. Toto vědomí přirozeně nemůže být nepřetržité. Uvědomovat si však, že vědomí není nepřetržité, znamená uvědomovat si nepozornost. Uvědomovat si nepozornost je pozorností.
Je to, co se děje ve vnějším světě, odlišné od toho, co se děje uvnitř? Svět je plně prodchnut agresí a násilím, nekonečně to v něm vře, krize stíhá krizi. Probíhají války, rozdělování národností, náboženské rozdíly, rasové a komunální odlišnosti, jeden soubor systematizovaných konceptů zbrojí proti druhému. Liší se to od toho, co se děje v našem nitru? I my jsme násilní, neskutečně ješitní i nečestní a při různých příležitostech se stavíme do rozmanitých póz. Je to tedy jeden pohyb stejně jako příliv a odliv. My, lidské bytosti, jsme stvořili to, co se děje ve vnějším světě, a to se nemůže změnit, dokud se nezměníme my. To je základ. Chceme ve světě něčeho dosáhnout, vlastnit lepší instituce a nestydět se za vládu a tak dále, ale nikdy nepřiznáme, že je to naším výtvorem. Dokud se nezměníme my, nemůže se změnit ani to ostatní. Po milion let naší existence jsme stále stejní. V podstatě jsme se nezměnili a nadále ve světě vyvoláváme spoušť.
Celá historie lidstva se nachází v našem nitru – knihy s výjimkou vnějších záležitostí příběh lidstva neobsahují, celá historie se odehrává přímo před našima očima. A my nevíme, jak jí porozumět. Rozumíte tomu, co říkám? Jste sami tou hrou. Pokud však sledujete hru jen zpovzdálí, nemá to žádný význam. Jestliže však přímo hrajete a umíte se vžít do příběhu, který se zde odvíjí, pak již nebudete záviset na jediném člověku a stanete se světlem sami pro sebe. My však neustále čekáme na zápalku, na oheň někoho jiného, který pro nás světlo rozžehne. Možná, že toto je důvod, proč jste všichni zde. A v tom spočívá tragédie, protože sami nevidíme jasně.
Člověk je ve skutečnosti světem. To není představa, ale skutečnost. Chápete rozdíl mezi představou a skutečností? Člověk zaslechne výrok, že je světem, a učiní z toho představu, abstrakci. Následně tuto představu konfrontuje a zjišťuje, zda je správná, nebo chybná, a smysl mu uteče. Skutečnost však je taková, že člověk je světem, prostě to tak je. Je tedy zodpovědný za jeho změnu, což znamená, že je zcela zodpovědný za to, jakým způsobem žije svůj každodenní život. Nesnažte se pozměnit onen neustávající chaos, nesnažte se jej přikrášlit nebo se připojit k této nebo tamté skupině či instituci, ale jako lidská bytost, která je světem, projděte sami radikální transformací. V opačném případě spořádaná společnost neexistuje.
Autorita brání poznání sebe, že? Autorita svojí povahou brání plné bdělosti nad sebou a proto nakonec zničí svobodu. Čo je dôležité nie sú životné filozofie, ale sledovanie toho, čo sa fakticky denne deje. Následujeme autoritu a keď snáď ne autoritu osobnosti, tak alespoň autoritu systému, ideologie, protože si přejeme uspokojující výsledek, který by nás zabezpečil. Čaká vás tak dvojaký život medzi ideológiou systému a vašou dennou existenciou. V snahe ideológii vyhovieť potlačíte seba samého, ale pravdou nie je ideológia, ale to, čo ste. Pravda je země bez cest. Pravda nemá cestu, v tom je její krása. Je vlastným žitím. Cesta vedie iba k nehybnej mrtvej veci. Ak zistíte, že pravda je niečo živého, niečo v pohybe, čo nemá pevné miesto a že to nenájdete v cirkvi ani vás k tomu neprivedie učiteľ, potom tiež zistíte, že táto živá vec je to, čo ste vy: vaša zlosť, násilie, zúfalstvo a starosti s ktorými žijete. Pravda je v porozumení tomu všetkému. Každá lidská bytost si musí svobodu nalézt jinak.
V tebe je celý svet a pokiaľ vieš ako sa pozerať a učiť, potom si našiel dvere a kľúč je v tvojích rukách. Nikto na svete ti nemôže dať ten kľúč alebo otvoriť dvere, iba ty sám.
Keď teda pozorujete, čo sa vo svete odohráva, začínate chápať, že tu neprebieha žiadne vonkajšie a vnútorné denie, ale jedno jediné: celkový pohyb všetkosti, vnútorné hnutie, prejavujúce sa navonok a vonkajšie, ktoré odpovedá dejom vo vnútri. Schopnosť toto uzrieť je možno všetko, čo je treba. Keď viete ako sa pozerať, veci sa vám vyjavia sami a nemusíte k nim mať učiteľa, ani filozofov. Ako sa pozerať, k tomu vás nemusí nikto nabádať. Proste sa pozeráte.
---
Prísť k pozitívnemu negáciou. Pochopením toho, čo to nieje zistiť čo to je. Uvidieť sa tak, aký naozaj sme a ísť ešte ďalej. Začneme sa pozerať na svet a na všetko, čo sa na svete deje, na všetky udalosti, pozrime sa, či sa od nich oddelujeme alebo nie. Na svetové udalosti sa môžeme pozerať ako by sa nás ako jednotlivcov netýkali a cez to sa pokúšať dávať im tvar a niečo s nimi robiť. Takto sa medzi nami a svetom vytvára predel. Môžeme sa pozerať podľa svojich skúseností a znalostí, podľa svojich typických vlastností, predsudkov atd, ale pri takomto pohľade sa pozeráme tak ,ako by sme boli od sveta oddelení. Musíme zistiť akým spôsobom sa dá pozerať, aby sa všetko, čo sa deje vo vnútri nás i okolo, videli ako jednotný proces, ako celistvý pohyb. Buď na svet pozeráme z jedného konkrétneho hľadiska – zaujímame nejaké slovné, ideologické stanovisko, sme pripútaní k nejakej konktrétnej činnosti a preto oddelení od ostatného – alebo na celý tento jav pozeráme ako na živý, pohyblivý proces, ako na celistvý pohyb, ktorého sme súčasťou a od ktorého nie sme oddelení. Ľudia, každý človek je produktom svojej kultúry, náboženstva, vzdelania, propagandy, klimatu, potravy – každý človek je svetom a svet je v každom človeku. Dokážeme to vidieť ako celok – a nepozerať sa tak, že by sme s tým mali niečo robiť? Máme ten pocit celistvosti ľudstva? Nejde o to, či sa sa svetom ztotožnujeme, pretože každý človek je svetom. Vojna je dielom človeka. Násilie predsudky, odporná brutalita toho, čo sa deje, je súčasťou každého človeka.
Takže záleží na tom, ako sa na tento jav pozeráme zvnútra i zvonka a tiež na tom, ako moc je to pre nás závažné. Pokiaľ sme naozaj vážní, potom sa pozrieme a stará zotrvačnosť, to opakovanie starých vzorcov a strarých spôsobov myslenia, života a jednania, sa zastaví. Naozaj chceme nájsť takýto život, aby prestal existovať všetok zmätok, mizéria a žial? Väčšina z nás bude mať problémy s tým, ako sa oslobodiť od starých návykov myslenia: ja niečo som, ja chcem splniť svoje poslanie, ja svojím názorom verím, takto je to správne, ja patrím k tejto sekte. Akonáhľe zaujmeme nejaké stanovisko, oddelujeme sa a nie sme teda sto sa pozerať celistvo.
Pokiaľ bude v živote roztrieštenosť, fragmentácia, ako vnútorne, tak vonka, zmätok a vojny budú trvať dalej. Prosím vás toto musíme vidieť srdcom. Je dôležité, aby sme si uvedomili, že sa nesmieme nechať chytiť výkladmy. Ak vidíme to, čo je, žiadne vysvetlovanie nepotrebujeme, ale ten kto nevidí čo je, ten sa vo vysvetleniach stráca. Prosím, toto musíme vidieť a pochopiť tak podstatne, aby sme sa nedali chytiť slovami. Milióny a milióny ľudí načúvajú výkladom, ako by mali žiť, čo by mali robiť, že Boh je toto alebo tamto – a všetci načúvajú okúzlení a cezto potom žijú bez zmeny tak isto ako predtým. Vysvetlovanie nás oslepuje a prekáža v tom, aby sme skutočne videli to, čo je.
Je veľmi dôležité, aby sme sami prišli na to, ako sa pozerať na otázku bytia. Vidíme ju na základe nejakého vysvetlenia, z nejakého konkretného hladiska, alebo sa pozeráme neroztrieštene? Zistime to. Choďte na prechádzku a choďte sami a skúmajte, dajte srdce do toho hľadania. Ako sa pozeráte na tieto javy? Musí nám byť úplne jasné, že sme sa zbavili roztrieštenosti, fragmentácie, že sme prestali byť angličanmi, američnami, židmi – chápeme? – že sme sa oslobodili od podmienenosti niektorého z náboženstiev alebo niektorej z kultúr, ktorá nás zväzuje, podľa nich sme naberali skúsenosti, ktoré ale viedli iba k ďaľšiemu podmieneniu.
Pozerajme sa na celý pohyb života ako na jednu jedinú vec, je v tom veľká krása a nesmierne možnosti. Jednanie je potom podľa toho tiež úplné a je v ňom sloboda. A myseľ musí byť slobodná, aby mohla poznať skutočnosť a nie čo sme si ako skutočnosť vymysleli alebo čo si predstavujeme.
Svojím vlastným násilím sme prispeli k tomu, v akom stave dnes svet je. Takže moji drahí priatelia, zmeniť spôsob života neznamená zmeniť ho pre druhých, ale pre seba, v sebe, pretože ten druhý sme my sami. Neexistuje my a oni. Ak to naozaj vidíme, nie v slovách alebo intelektom, ale srdcom, potom pochopíme, že sa dá jednať celistvo. Výsledok takéhoto jednania bude úplne iného druhu. Toto privodí novú spoločenskú štruktúru, nie zvrhnutie jednoho zriadenia a vytvorenie nového.
Jiddu Krishnamurti