Nabývame skúseností podľa svojej viery, ale takáto skúsenosť je prekážkou na ceste k neznámemu. Skusenosť, znalosť, ktorá je pamäťou, je užitočnou na určitej úrovni avšak skúsenosť ako prostriedok k posíleniu psychologického Ja – ega – vedie iba k preludu a starosti. A čo môžeme znať ak je myseľ naplnená skúsenosťami, pamäťmi, vedením? Či to známe nezabraňuje nabývaniu skúseností? Môžete poznať meno tejto kvetiny, ale či tým zo skúsenosti poznáte kvetinu? Skúsenosť poznania nastáva najskôr a pomenovanie iba posiluje skúsenosť. Pomenovanie iba zabraňuje ďalšiemu naberaniu skúseností. Pre stav nabývania skúseností či tu nemusíte byť oprostení od pomenovania, od spoločnosti, od priebehu pamäte? Vedenie je povrchné a môže viesť povrchné k hlbokému? Môže myseľ, ktorá je výsledkom známeho, minulého niekedy ísť nad a za svoje vlastné plány? Aby objavila musí zastaviť svoje premietnutie. Bez svojich návrhou myseľ neexistuje. Vedenie, minulosť môže plánovať iba to čo je známe. Nástrojom známeho nikdy nemôže byť objaviteľ. Známe musí ustúpiť pre objavovanie, skúsenosť musí ustať pre nabývanie skúseností. Vedenie je prekážkou k porozumeniu.
,,Čo nám zostáva, ak budeme bez vedomosťí, skúseností, pamäte? Potom sme ničím.˝
Ste tak niečím viac ako teraz? Ak vravíte bez vedomostí nie sme ničím, teda iba slovne zistjete tento stav – bez poznávania skúsenosťou, nie je to pravda? Ak konštatujete to, je v tom pocit obavy, obavy pred obnažením. Bez týchto prídavkov ste ničím, čo je pravda. A prečo nebyť ničím? Prečo všetky tieto nároky a predstavy? Odeli sme túto ničotu predstavami, nádejami, rôznymi povzbudzujúcimi ideami; však pod týmto nánosem nie sme ničím, nie ako nejaká filozofická abstakcia, ale skutočne nič. Poznávání této nicoty zkušeností je počátkem moudrosti. Ako sa hambíme povedať, že nevieme! Skutočnosť neznalosti zakrývame slovami a poznatkami. V skutočnosti vy nepoznáte svoju ženu, svojho suseda, ako predsa môžete ak nepoznáte sám seba? Máte množstvo poznatkov, rozhodnutí, vysvetliviek o sebe samom, nie ste si však vedomý toho, čo je, toho nepodmieneného. Vysvetlenie, závery, zvané znalosťami, zabraňujú v poznaní toho, čo je. Bez nevinnosti, ako môže byť múdrosť? Ako môže nastať obnova nevinnosti, bez skonu minulého? Umieranie je od okamihu k okamihu. Zomrieť neznamená hromadiť, zakúšajúci musí zomrieť skúsenostiam. Bez skúseností, bez vedomostí neexituje zakúšajúci. Vedieť, to je byť nevedomým, nevedieť – je počiatkom múdrosti.
Vedomosti nie sú inteligencia. Tá vzniká ak chápeme celý proces mysle – nie mysle podľa nejakého filozofa či učiteľa, ale svojej vlastnej. Naša myseľ je výsledkom celého ľudstva a ak jej porozumieme, nebudeme musieť študovať jedinú knihu, pretože obsahuje všetky vedomosti minulosti. Inteligencia teda vzniká s pochopením samého seba a seba môžeme pochopiť iba vo vzťahu k svetu ľudí, vecí a myšlienok.
Zdá sa byť nemožné ťažké byť prostý, byť čím ste a nič nepredstierať. Byť čím ste je samo o sebe veľmi obtiažne, snažiť sa niečim sa stať je menej ťažké. Vždy môžete niečo predstierať, nasadzovať si masku, ale byť tým čím skutočne ste, je mimoriadne zložitá vec, pretože sa stále meníte. Nikdy nie ste rovnaký a každý okamih odhaluje novú fasetu, novú hĺbku i nový povrch. Nemôžete byť tým všetkým v jedinom okamihu, pretože každý okamih prináša svoju vlastnú zmenu. Ak máte teda nejakú inteligenciu, vzdáte sa možnosti byť čímkoľvek. Myslíte si, že ste veľmi citlivý a nejaká bezvýznamná udalosť či prchavá myšlienka ukáže že, nie ste. Myslíte si, že ste chytrý, sčítaný, umelecky založený, morálny ale obratom ruky zistíte, že nič takéto nie ste, že ste nesmierne ambiciózny, závistlivý, neschopný, krutý a plný úzkosti. Tým všetkým postupne ste, ale chcete aby niečo z toho bolo nepretržité a trvalé – samozrejme iba to, čo vám prináša profit a potešenie. Honíte sa teda za tým a pritom sa všetky vaše ostatné Ja hlučne dožadujú svojho priestoru a svojho naplnenia. Tak sa stávate vojnovým polom a obecne povedané ambíciou so všetkými jej potešeniami a bolesťami, so získavaním, nenávisťou a strachom. Slovo láska sa používa kvôli slušnosti a aby držala rodina pohromade, ale vy sami ste uviazli vo svojich povinnostiach a činnostiach, ste izolovaný, dožadujete sa uznania a slávy – vy a vaša zem, vy a vaša spoločnosť, vy a váš boh, ktorý vám poskytuje útechu.
Byť teda tým, čím ste je zvrchovane ťažká úloha. Pokiaľ vôbec bdiete, potom toto všetko chápete a viete tiež ako je to smutné. A tak sa topíte vo svojej práci, vo svojej viere, vo svojich fantastických ideáloch a meditáciách. Medzitým ste zostarli a nachýlili sa k hrobu – pokiaľ ale už nie ste vnútorne mŕtvy. Zbaviť sa všetkých týchto vecí, ich protikladov i vzrastajúceho zármutku a byť ničím je tou najprirodzenejšou a najinteligentnejšou vecou, ktorú urobiť. Skôr ako sa však stanete ničím, musíte všetky tieto skryté veci objaviť, odhaliť a pochopiť. A k pochopení týchto skrytých naliehaní a nutkaní je treba, aby ste si ich bez výberu uvedomovali – tak ako smrť. Potom behom čistého aktu zhliadnutia tieto veci miznú. To vás zbaví zármutku a vy budete ako byste neboli ničím. Byť akoby ničím nie je negatívny stav. Skutočné poprenie všetkého čím ste boli je zvrchovane pozitívnym aktom – nie pozitívnou reakciou, ktorá je nečinnosťou. A nečinnosť je príčinou utrpenia. Toto poprenie je slobodou. Tákáto pozitívna činnosť poskytuje energiu, ktorú obyčajné ideje rozptylujú. Idea je čas a žitie v čase je rozpad a utrpenie.
Túžba po naplnení, po tom niečím sa stať vznikne, ak si uvedomíme, že sme ničím. Naplniť túto prázdnotu to je celý proces našej existencie. Práve tento strach před ničotou (osamelosťou, prázdnotou) je to, čo nás ženie do činnosti; ničmenej Já je touto ničotou, Já je prázdnotou. Pozorovateľ je pozorované. Ak sa prenesieme cez svoj smútok, zistíme, že sme veľmi malí, prázdní a obmedzení a že bojujeme, aby sme niečoho dosiahli, niečím sa stali. Samotná snaha niečoho dosiahnuť, niečím sa stať, je príčinou smútku. Ak však začneme chápať, čo v skutočnosti sme a hlbšie sa nad tým zamyslíme, zistíme, že sa deje niečo úplne iné. Vy a nicota jste jednota, jeden jev a ne dva oddělené procesy. Nemôžete to opustiť, neexistuje cesta ako sa jej vyhnúť a nič ju nemôže prekryť ani zaplniť. Iba potom s ňou žijete a ona je vašou časťou, celistvosťou. Mozog už vám nemôže poradiť cesty a prostriedky úniku: on túto osamelosť svojimi nepretržitými činnosťami zameranými na sebaizoláciu, obranu a agresiu tvorí. Ak je si toho vedomý, negatívne a bez akéjkoľvek voľby, je ochotný zomrieť, byť zvrchovane tichým. Z tejto osamelosti sa rodí nový pohyb. Je to stav, v ktorom všetky vplyvy, každé nutkanie, hľadanie v akejkoľvek forme prirodzene a úplne prestali. Je to smrť poznaného. Iba potom existuje nikdy nekončiaca cesta nepoznaného.
Jiddu Krishnamurti